POĎAKOVANIE

 21.03.2022

Poďakovanie 

Úprimne a zo srdca ďakujem členom DHZ Lipníky za ich nezištnú pomoc tým, ktorí ju v týchto dňoch najviac potrebujú. V nedeľu 13.03.2022 a následne v sobotu 19.03.2022 v dvanásťhodinových smenách pomáhali v stanovom tábore v Humennom tým, ktorí utekajú pred vojnou na Ukrajine. Svojim príkladom a pomocou ukázali, že im nie je ľahostajný osud tisícov utečencov. Pomáhali stavať a udržiavať v chode prístrešky pre ľudí uzimených, so slzami v očiach a bolesťami na tele aj na duši. Nehľadeli na svoje osobné voľno a šli pomáhať. Tak v praxi naplnili poslanie hasiča.

Vďaka Vám.

Čas objímať

Bola nedeľa 6. marca 2022. Oblohu už od skorého rána zalievali chladné lúče starého pútnika po oblohe. Jar akoby bola na dosah ruky. Nechcelo sa mi veriť, že v tomto krásnom čase sediac v plne obsadenom aute, ideme v ústrety tomu, čo je ťažké čo i len vysloviť – vojne. Nie bojovať, ale svojou troškou pomáhať. Nie za hranicu, ale na hranicu. Päť ľudí v aute. Cieľ cesty – Vyšné Nemecké.

GPS súradnice nás zavedú  pred ôsmou hodinou ráno priamo k stanu zriadenému EPS (Ekumenickou pastoračnou službou). Tu nás už čakajú pracovníčky diakonie Šoltésová a Buzalová. Unavené po nočnej službe pracujú takto už niekoľko dní. Odovzdávajú nám dôležité informácie o chode stanu. Vo Vyšnom Nemeckom, malej obci na hranici, vzniklo celé stanové mesto. Všade vojaci, policajti, hasiči, záchranky, Červený kríž, Maltézania, charita, diakonia, Kuchári bez hraníc, televízne štáby,... . K tomu množstvo autobusov, dodávok z rôznych kútov Európy. Nad tým všetkým však veľmi, veľmi vyčnievajú tí, ktorí utekajú pred vojnou zo svojej vlastnej krajiny. UTEČENCI. Dnes už viem, že ten obraz navždy ostane v mojich očiach, v mojej mysli, v mojom srdci. Smutné oči detí, slzy na tvári mám a starých mám, nezodpovedané otázky v ustatej tvári starcov. Výdych mnohých po prekročení našej hranice, ohliadnutie k rodnej Ukrajine s obrovskou nádejou –  raz sa domov vrátime.

Už nikdy nezmizne z mojej mysle obraz ženy v mojom veku, ktorá držiac pri uchu telefón začala znenazdajky kričať: „ Voni ubili moevo syna.“ A slzy tiekli nielen po jej lícach.

Nezabudnem na osobné autá v ktorých sa niekedy tlačilo 10 aj 12 detí. Nezabudnem na týždňové aj dvojtýždňové deti ukryté v náručí svojich mám prekračujúce peši našu hranicu.

Nezabudnem ani na to množstvo nezištnej pomoci na našej strane, úsmevov, rád a následnej pomoci s ubytovaním, hľadaním dopravy či obyčajným podaním pollitrovej plastovej fľaše čistej vody. V duchu ďakujem všetkým, ktorí pomáhajú po celom Slovensku, všetkým v našej ECAV.

Našich 12 hodín na hranici bolo iba kvapkou v mori. Niečo po ôsmej hodine večer cestujeme domov. Dosť sa ochladilo. V aute je ticho, myslíme na tých, ktorí v chlade a utrpení utekajú do neznáma. Večer po 10-tej hodine v teple domova skladáme ruky k modlitbe.....

„Odpovie im Kráľ: Veru hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“  Matúš 25,40

Ing. Ľubomír Pankuch





https://www.lipniky.sk/index.php?id=26&gi=29